História plemena BEAGLE

Ak sa zatúlame do histórie bígla, tak zistíme, že jeho pôvod je v Grécku. Hovoria tak spisy Xenophona, ktoré pochádzajú z roku 450 pr. n. l. V týchto spisoch opisuje malé lovecké psy naháňajúce zajace. Odtiaľto sa mali dostať do Ríma a do Anglicka, kde sa ďalej krížili s francúzskym duričom. O tejto verzií však chýbajú písomne dôkazy. Ďalší autori však píšu, že bígl bol do Anglicka dovezení Normanďanmi zo Škandinávie, kde osídľovali od roku 900 n.l. Normandii. Asi v roku 1066 sa Normanďania objavili aj na britskom ostrove so psami nazývanými northernhound, ktorí boli potomkami psa šľachteného asi od 7. storočia v Ardenách. Northernhound bol ďalej krížený s greyhoundy a od nich získal pravdepodobne dnešní bígl rýchlosť a vytrvalosť. Ďalší predok bígla southernhound, pochádzajúci z juhu Francúzska z Gaskoňska, dal bíglovi veľmi citlivý a jemný nos. Southernhound bol veľký, asi 60 cm vysoký, ťažký pes s volnou kožou a typickým hlasom a do Anglicka sa dostal behom storočnej vojny v rokoch 1337-1453 spolu s vojakmi, ktorí na kontinente bojovali. Ich zafarbenie zodpovedá dnešnému luzernskému duričovi. Po ďalšom krížení s talbotom, veľkým bielym duričom, vznikol vytrvalý lovecký pes, ktorého môžeme pokladať za predka dnešného bígla.

Sláva duričov bola v minulosti obrovská a vzrušujúca štvanica s veľkými smečkami pestrofarebných štekajúcich psov sa stali neodmysliteľnou súčasťou života šľachty. Smečka bola tiež vizitkou svojho majiteľa a symbolom jeho postavenia. Vďaka britskému panovníckemu domu ide takmer neprerušená línia chovu z doby vlády kráľov Jindřicha VIII. a Eduarda II. cez panovníčku Elizabeth I. až do dnešných dní. V kronikách sú zmienky o malých duričoch, obľúbených kráľovskou rodinou. Sú nazývaný "rukavicovými bígly", pretože sa ľahko vošli do železnej rukavice alebo tiež spievajúcimi bígly pre svoj ľubozvučný hlas. Zvlášť doba Elizabetiných bíglov, ktoré vozili lovci na koňoch v sedlových brašnách. Boli vysokí iba 20 cm v kohútiku.

Názov beagle je odvodené asi od slova malý (keltský "beag", staroanglicky "begle", starofrancúzsky "beigh"). Po prvýkrát je toto slovo uvedené v roku 1475 v knihe "The Sguire of Low Degree", pretože všeobecne je za bígla považovaní akýkoľvek malý lovecký pes typu durič.

Veľké smečky malých bíglov boli veľmi obľúbené zvlášť medzi staršími pánmi a krehkými dámami, ako sa dozvedáme v roku 1803 z časopisu Sportsman´s Cabinet a takmer každé panstvo malo svoj chov a právom sa s ním chválilo. Jedna z najslávnejších smečok patrila plukovníkovi Hardymu. Jedného dňa však bola ukradnutá aj s košmi, vo ktorých ju vozil na koňoch k miestu lovu. Obľúbenosť bíglov bola veľká a domnievame sa, že je to pre spôsob práce parforsním honu. Názov parforsní je odvodený z francúzskeho "par force" a znamená "lov silou". Je to vlastne najstarší spôsob lovu, štvania pre potešenie, prepracovaný spôsob vybíjania loveckého pudu, ktorý viedol k uštvaniu kusu zvery únavou alebo k zadržaniu psami. Následné oslavy ukončenia lovu nepoznali hranice. Štvanica s bíglami bola charakteristická svojou pomalosťou a taktiež hlasitým prenasledovaním zajacov a zrejme preto bol tento lov považovaný za bezpečný.

Hony na zajace sa stali zároveň aj obľúbeným a dosiahnuteľným športom pre dedinskú šľachtu. Hony na líšky už nedosahovali takej popularity a najvyššia šľachta a kráľ sa bavili honmi na jeleňov a čiernu zver s väčším typom bíglov, hariérov a foxhoundov. Tieto lovy, ktorých rozkvet patril koncom 17. a celému 18. storočiu, boli veľmi nebezpečné a náročné. Jednoznačne však bol preferovaný malý, hravý a uštekaný lovecký pes - bígl a s ním sa presadzuje lov zajacov. Smečky väčšinou nasledovali lovci na koňoch, menej zámožnejší lovci bez koňov postupovali pešo. Pokiaľ neboli dostupné zajace, sledovali bíglovia stopu natiahnutú kožou králika. Ozdobou celého takéhoto lovu bola práca smečky s ich vodcami a hlasy psov. Vždy však museli sledovať len určitú stopu a pri práci sa držať spolu. Zajaca, ktorého raz vyhnali, museli hnať a hlásiť vytrvalo, čo bolo niekedy štyri až šesť hodín. Podľa niektorých autorov však je bígl chovaný len pre potešenie, pretože málokedy sa mu podarilo korisť unaviť a skoliť. Dozvedáme sa tiež, že si dobre viedol aj pri love pernatej zveri.

Dodnes existujú v Anglicku a Írsku smečky bíglov, ktoré predvádzajú "beaglings", čo je lov zajacov a je veľmi obľúbený. Účastníci sú náležito vybavení a oblečení v zeleno-bieločiernej uniforme. Vodca psov po vlastnom honu získava trofej, ktorou je preparovaná hlava zajaca, výhradne usmrteného psami. Ošetrovateľ psov dostáva na pamiatku ucho zajaca.

Vo východných Čechách organizoval od roku 1866 parforsní hony knieža Egon Thurn-Taxis. Vývoj spoločnosti, úpadok aristokracie a zákaz spôsobu lovu štvaním však spôsobil zánik parforsných honov a zánik niektorých plemien duričov vôbec. Štvanice nahrádzajú prekážkové dostihy. Od roku 1874 sa začína éra Veľkej pardubickej steeplechase, najťažšieho prekážkového dostihu kontinentu, ktorá nám dávnu slávu okázalých honov dodnes pripomína.

Aj u nás hľadá bígl svoje uplatnenie ako lovecký pes. Pre svoju učenlivosť a vytrvalosť sa stal veľkým pomocníkom pre poľovníkov. Z vlastnej skúsenosti môžeme potvrdiť, že škála využitia bíglov v revíroch je široká. Nájdu svoje uplatnenie pri naháňačkách na čiernu zver a dokážu obetavo aportovať aj kačicu s vody. I keď je v posledných rokoch veľmi módnym a obľúbeným plemenom, verme, že bude snahou dobrých chovateľov lovecké vlohy upevňovať a preukazovať ich loveckou skúškou.